Všetci zívame tak často, že podľa niektorých odhadov zívneme v priemere 220 000-krát za život. Zívame, keď sme unavení, keď sa nudíme, keď vidíme niekoho iného zívajúceho: skrátka, každá "zámienka" je dobrá na "pretiahnutie" našich tvárových svalov.
Pokúsme sa však zistiť, aký je pôvod tohto bezpodmienečného reflexu, vrodeného správania, ktoré má človek spoločné aj s inými živočíšnymi druhmi.
V skutočnosti veda ešte nedospela k jednoznačnému záveru. Podľa niektorých názorov nie je zívanie nič iné ako žiadosť mozgu o kyslík: táto teória však nie je všeobecne prijímaná, pretože sa zistilo, že v skutočnosti sa pri zívaní do pľúc dostáva menšie množstvo vzduchu ako pri bežnom dýchaní.
Podľa ďalšej teórie, ktorá vznikla na základe veľmi špecifického testu, by zívanie predstavovalo spôsob, akým sa náš mozog "ochladzuje", keď sa mu pri preťažení zvýši teplota. Táto teória vznikla ako výsledok experimentu, na ktorom sa zúčastnili 4 skupiny ľudí. Pri sledovaní filmov s ľuďmi, ktorí chcú zívnuť, musela skupina dýchať normálne, skupina len nosom, skupina len ústami a skupina len ústami, pričom nos bol riadne "zatvorený" štipcom. Okrem toho boli niektorí dobrovoľníci požiadaní, aby si na čelo priložili horúci predmet, iní studený predmet.
Podľa výsledkov sa 50 % ľudí, ktorí boli nútení dýchať normálne alebo len ústami, v krátkom čase ocitlo v stave zívania. Naopak, dobrovoľníci, ktorí boli nútení dýchať len nosom (čo predstavuje chladiaci systém nášho mozgu), alebo tí, ktorí si na čele držali studený predmet, nezívali.
Z uvedeného experimentu však vyplýva, že okrem toho, že zívanie "ochladzuje" mozog, zívate aj vtedy, keď si uvedomíte, že zíva niekto iný: skrátka, zívanie je nákazlivé. Podľa štúdie, ktorú uskutočnila Univerzita v Pise, súvisí nákaza so skutočnosťou, že zívanie je úzko spojené s empatiou: máme tendenciu zívnuť viac, keď zívajú ľudia, ktorí patria do nášho najbližšieho sociálneho kruhu, zatiaľ čo frekvencia zívania je oveľa nižšia, keď zívajú cudzí ľudia.
Zívame však aj vtedy, keď sa nudíme: podľa niektorých by teda zívanie slúžilo aj na nútené udržiavanie úzkeho kontaktu s realitou, aj keď nie je zdrojom žiadneho potešenia.